Moments of our love - 9. diel

22. january 2016 at 20:52 | MiSSi |  Moments of our love
|Moments of our love|Original|Chapter Nine|

Moment, ktorý tak trochu zničil moje šťastie prišiel len dva týždne po našom príchode domov. Pamätám si to stále zreteľne. Akoby sa to stalo len včera. Stále som v sebe cítil ten pocit sklamania a vedomosti, že som sklamal Paťu. Stále som v sebe cítil tú bolesť, ktorú to vo mne zanechalo.
Prekvapivo, len pár dní po našom príchode začalo snežiť. Svojim spôsobom som to očakával, ale aj tak ma to prekvapilo. Aj napriek tomu, že som zimu nemal rád, miloval som naše prechádzky. Snehové vločky, ktoré sa Pati trblietali v tmavočervených vlasoch ju robili ešte roztomilejšou ako bola. Miloval som ju. To bolo niečo, čo som vedel už dlho. Len som sa ešte nedostal k tomu, aby som jej to povedal. Nechával som si to pre seba, až pokiaľ nepríde ten správny čas. Chcel som si byť istý len tým, že to nepoviem v nevhodnej chvíli. A tiež tým, že ju tým vyznaním nevydesím.
Bol piatok a ja som sa rozhodol, že na jednu takú prechádzku si unesiem Paťu hneď po škole. Samozrejme, že som ju potom mal v pláne aj odviezť domov. Nechcel som, aby kvôli mne musela mrznúť pri čakaní na autobus. Na to som ju miloval až moc. A to bol aj dôvod, prečo som sa na ňu teraz pozeral so šťastným úsmevom ponad stôl v kaviarni. S červeným nosom a rovnako červenými lícami sedela oproti mne. Po malej prechádzke mestom som sa rozhodol, že by sme si mali ísť dať čaj a následne ju odveziem domov. Nenamietala, len sa na mňa veselo usmiala a za ruku ma dotiahla do najbližšej kaviarne.
Studenými prstami jednej ruky zvierala horúcu šálku čaju a opatrne doň fúkala, len aby čo najrýchlejšie vychladol na prijateľnejšiu teplotu. Tou druhou si držala telefón pri uchu a pozorne počúvala svoju maminu. Dúfal som, že jej týmto menším únosom nespravím problémy. Ale podľa jej úsmevu som usúdil, že nič také sa nestalo. Mal som rád jej maminku. Bola otvorená a na svoj vek aj celkom šialená. Čím som samozrejme nechcel povedať, že by bolo stará, ale pri dvoch deťoch by človek očakával niekoho, nuž, menej šialeného. Ale ako sa zdalo, Paťa to zdedila práve po nej. Občas mávali rovnaké šialené nápady, ktoré boli napokon tým najlepším, čo ich mohlo napadnúť. Mal som ju rád. Veľmi mi pripomínala moju maminku. Pre svoje deti by spravila čokoľvek a bola pre ne skôr ako kamarátka, než mama. Ale mala svoje hranice, a pokiaľ sa jednalo o ich dobro, vedel som, že sa s nimi dokázala aj nepekne pohádať. Čo napokon mrzelo obe, takže im to dlho nevydržalo.
"Ľúbim ťa," zašepkala napokon Paťa do telefónu a zložila. Naozaj mala so svojou maminkou úžasný vzťah. Položila ho na stôl a s úsmevom sa na mňa zahľadela. Pár sekúnd ma v tichosti pozorovala, než sa odvážila niečo povedať.
"Nebude ti prekážať, ak si spravíš trošku výlet?" opýtala sa ma s úsmevom a zahryzla si do spodnej pery. Opatrne som do ruky chytil tú jej a nežne som ju palcom pohladil po dlani.
"Prečo?"
"Len, moja sestra je u tety, tak či by si nebol tak láskavý a nezašiel tam so mnou pre ňu?" opýtala sa ma neisto a pozrela sa na mňa psími očami. S úsmevom som prikývol. Bola to maličkosť. Naše posedenie pokračovalo v tichosti. Len miestami sme sa oddali nenútenému tichému rozhovoru. A vôbec mi to neprekážalo. V jej prítomnosti by som dokázal stráviť aj hodiny bez akéhokoľvek slova. Nepotreboval som ich. Stačil mi spôsob, akým sa na mňa usmievala, akým sa na mňa pozerala a v neposlednej rade mi stačilo vidieť lásku v jej očiach a bol som šťastný. Moje dokonalé šťastie však vydržalo iba do večera onoho dňa.
Sedel som na sedačke v Marekovom a Miškinom byte. V ruke som držal pohár s kofolou a spoločne sme pozerali nejakú komédiu. Miestnosťou sa niesol zvuk tichých rozhovorov, v ktorých sme si vymieňali najnovšie informácie a klebety rovnako ako aj naše zážitky. Smiali sme a a zabávali. Užívali sme si piatkový večer. Z môjho pokojného večera ma však vytrhlo nepríjemné zvonenie telefónu. So smiechom som sa preň nahol na stôl a následne sa mi po tvári rozlial zamilovaný úsmev, keď som zbadal, že mi volá Paťa. Bez váhania som to dvihol.
"Ahoj, zlato," zašepkal som nadšene a s úsmevom. No keď som sa poriadne započúval, môj úsmev hneď klesol. Počul som jej tiché vzlyky a posmrkávanie. Bolo mi jasné, že plače. No nevedel som prečo. Na stôl som urýchlene položil pohár so svojím pitím a postavil som sa zo sedačky. Nepotreboval som počuť ani len nasledujúce slová, aby som vedel, že ma potrebuje. Viac než kedykoľvek predtým.
"Filip, môžeš pre mňa, prosím, prísť? Bola som vonku so Simou a potom sme šli s jej kamarátmi niekam na chatu. Bojím sa tu, Filip. Pozerajú sa tak... S hladom, chápeš? Bojím sa, Filip..." šepkala medzi vzlykmi a ja som počul nejaký ďalší hlas. Nepremýšľal som nad tým, čo robím. Jednoducho som prešiel do chodby a začal som sa obliekať. Skontroloval som, či mám kľúče od svojho bytu a od auta a následne som bez akéhokoľvek vysvetlenia vybehol z bytu. Len čo mi Paťa dala adresu, zložil som a rozbehol som sa k auta. Modlil som sa, aby sa jej nič nestalo. Dúfal som, že jej niekto neublíži. Dúfal som, že bude v úplnom poriadku, keď prídem. Lenže ona nebola. Nebola vôbec v poriadku. Ani zďaleka nie...
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement