Moments of our love - 11. diel

24. january 2016 at 16:30 | MiSSi |  Moments of our love
|Moments of our love|Original|Chapter Eleven|

Dni plynuli ďalej. Nezáležalo na mojich pocitoch. Život nestál, jednoducho pokračoval ďalej akoby som nemal práve zlomené srdce. A vedel som, že si za to svojim spôsobom môžem ja, ale bolo mi to jedno. Neobviňoval som Paťu, samozrejme že nie. Nemohla za svoje správanie. Hoci ho mohla ovplyvniť, chápal som prečo to nespravila. Strach z bolesti a ďalšieho utrpenia bol jednoducho väčší. A ja som to rešpektoval. Nesnažil som sa s ňou nadviazať kontakt, vedel som, že by to pre mňa bolo príliš bolestivé. A keď sme sa náhodou niekde stretli... Nuž jednoducho sme sa snažili tváriť, že sa medzi nami nikdy nič nestalo. Bolelo to, ale bola to jediná možnosť. Paťa očividne nestála o moju spoločnosť a pomoc a ja som bol príliš unavený na ďalšiu snahu. Chcel som ju mať len pre seba. Chcel som byť tým, na ktorého by s znova žiarivo usmievala a ktorému by venovala svoj zamilovaný pohľad. Ale už som na nič z toho nemal právo. Vzdal som sa toho. Pre ňu a pre jej šťastie. Pretože pokiaľ dokázala byť opäť šťastná, pokiaľ dokázala opäť vložiť svoju lásku a dôveru do niekoho iného. Kto som bol ja, aby som jej stál v ceste?
Celý môj svet sa zmenšil len na školu a trávenie svojho voľného času s malým Miškom. Dúfal som, že keď budem mať niekoho, komu budem môcť dať všetku svoju lásku a nehu a starať sa o neho, bude mi lepšie. Ale nebolo. Miško bol ešte príliš malý na to, aby chápal, aké to je mať zlomené srdce a že by ste sa mali vyhýbať rozhovorom o dotyčnej osobe. A preto sa stalo, že sa jedného dňa opýtal na Paťu. Vedel som, že ju miluje svoji vlastným spôsobom a že mu tiež neskutočne chýba. Ale nebola moja vina, že som už jednoducho nemal silu bojovať o ňu ďalej. Nebolo mojou vinou, že život to jednoducho celé posral a z nás sa stali len ľudia, ktorých kedysi spájala spoločná láska. Ľudia, ktorý sa tvárili, že sa nepoznajú.
Nevedel som, ako mu mám vysvetliť, že sa už nikdy nevráti. Nechcel som zlomiť jeho srdce. Tak nevinné a detské. Nechápavé voči všetkému zlu okolo seba. A preto som sa len smutne pousmial a prstami som prečesal jeho tmavé vlasy. Spýtavo ku mne zdvihol svoje veľké modré oči, presne také aké mala Paťa, a svoju malú dlaň mi položil na líce. Nechcel som pred ním vyzerať ako slaboch, ale príliš ma bolela vedomosť, že som ju stratil. Stratil som to jediné, na čom mi záležalo. Záležalo mi na nej viac, ako na hocikom inom. Miloval som ju viac ako svoj život. A stále milujem. A neskutočne mi chýbala. Jej úsmev, jej smiech, jej nežné bozky, jej objatia. Chýbali mi jej modré oči, tak veľmi podobné tým Miškovým, ktorými sa na mňa pozeral. S detskou láskou vpísanou v jeho očiach a starostlivosťou, akú som mohol vidieť iba v jeho očiach.
Neovládol som sa, a hneď ako som ku sebe pritisol svoje viečka, po líci sa mi skotúľala osamelá slzy. Prešla po jeho maličkej dlani a dopadla na zemi medzi nás.
"Ľúbi ťa. A veľmi. Ale už nepríde. Vieš, stalo sa jej niečo veľmi zlé a ona teraz potrebuje byť sama. Ale veľmi ťa ľúbi." Izbou sa niesol môj tichý roztrasený hlas. Nemohol som mu povedať, že už nikdy ju neuvidí. Nemohol som mu povedať, že ja som bol ten, ktorý za to všetko môže. Nemohol som mu povedať, že ja som bol ten, kto na ňu nedával dostatočný pozor. Nemohol som mu povedať, že som ju nedokázal ochrániť. Nemohol som mu povedať, že kvôli mne trpela.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Jorge Jorge | Web | 20. march 2017 at 15:44 | React

May be or maybe not :))

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement