Moments of our love - 10. diel

23. january 2016 at 16:30 | MiSSi |  Moments of our love
|Moments of our love|Original|Chapter Ten|

Paťa strávila v nemocnici tri týždne. Mala zlomené rebrá a nepekný monokel pod okom, zlomenú pravú ruku a rozťatú peru. A o modrinách po celo tele ani nehovorím. Niektoré mali jasný tvar prstov, hlavne tie na jej rukách, a zvyšné tam jednoducho boli. Nepotreboval som ich presný tvar, aby som vedel od čoho sú.
Prvé dni sa na mňa nedokázala ani len pozrieť, a nie to ešte mi dovoliť, aby som sa jej akokoľvek dotkol. Neskutočne mi to lámalo srdce a zároveň som to aj chápal. Myslím, že by som sa v jej situácii zachoval rovnako. Trvalo mi veľmi dlho, než som z nej napokon vytiahol, čo sa stalo. A keď som prišiel s niekoľkými modrinami na ďalší deň, nepýtala sa. Bol som jej za to veľmi vďačný. Nevedel som, čo by som jej mal povedať.
"Vieš, nevyhľadával som ho. Ale keď som ho stretol, nedokázal som sa ovládať." To nebolo dostatočné. Nehľadal som výhovorku za svoje činy a bol som ochotný brať zodpovednosť za svoje činy. Ale Paťa sa jednoducho nepýtala. A ja som jej to nechcel povedať sám od seba. Obaja sme veľmi dobre vedeli, čo sa stalo. Len ma nežne pohladila po líci, než sa opäť uzavrela do seba.
Miloval som ju, ale jej správanie mi spôsobovalo neskutočnú bolesť. A ja som robil všetko preto, aby voči mne už nebola taká odťažitá. Trávil som pri nej všetok svoj voľný čas, rozprával som a dokazoval som jej, že ju stále rovnako milujem. Ale nič z toho nepomáhalo. A ja som bol v koncoch. Nevedel som, čo mám robiť, aby mi dovolila ju len pohladiť a nežne pobozkať. A keď ju po troch týždňoch prepustili, odcudzili sme sa ešte viac. Už som s ňou trávil všetok svoj voľný čas. Venoval som jej maximálne 3 hodiny z celého dňa. Bol som vyčerpaný a unavený. Nevládal som. Mal som pocit akoby som zvádzal už vopred prehnaný boj.
A keď som sa jedného dňa pristihol, ako sedím v mojom aute pred svojim bytom a neprítomne pozerám pred seba, nuž, neprekvapilo ma to. Ruku, v ktorej som držal kľúče od auta som mal položenú na svojich nohách. Neprítomne som sa pozeral pred seba a premýšľal nad tým, čo vlastne robím. Zo začiatku som bol ochotný spraviť čokoľvek, len aby som si ju opäť získal. Ale keď mi ani po mesiaci nedovolila dotknúť sa ani len jej ruky, strácal som nádej. Nevedel som, čo vlastne robím. Nevedel som, či moja snaha vôbec mala nejaký zmysel. A zakaždým, keď sa od mňa odtiahla, keď odo ma odvrátila svoj pohľad, plamienok mojej nádeje sa zatrepotal a jeho svetlo uberalo na intenzite. A v ten deň, v ten moment v aute, som si uvedomil, že ten plamienok zhasol už úplne. Pohltil moje srdce do nekonečnej tmy zúfalstva a samoty. Do tmy, ktorú som si zapríčinil ja sám.
Trhane som sa zhlboka nadýchol a následne som otvoril dvere na aute. Už nemalo pre ma žiaden zmysel snažiť sa vyhrať dávno prehratý boj. Zaklipkal som očami keď som cítil ako sa v nich začali tvoriť slzy. Cítil som, ako prázdnota pomaly zapĺňa moje vnútro. Cítil som, ako pomaly prestupuje každým kúskom môjho tela. A nesnažil som sa proti tomu bojovať. Bol som na to príliš unavený. Nemal som žiadnu nádej. Nemal som nič, za čo by som bojoval.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement