#14 - The Last Time

17. december 2015 at 12:16 | MiSSi |  The Heartbreak Story
|The Heartbreak Story|Orignal|Chapter Fourteen|The End|

S povzdychom som zazipsovala veľký kufor. Nechala som sa Filipom vtiahnúť do hrejivého a pevného objatia. Cítila som, ako mi dal nežný bozk do vlasov a dlaňou ma pohladil po zahalenom boku.
"Si si istá, že máš všetko?" opýtal sa ma pre istotu a zvedavo sa na mňa pozrel.
"Jop, všetko, čo sa nedá kúpiť tam," odpovedala som mu s úsmevom. Odkedy som mu pred dvoma dňami večer volala, ani sa odo mňa nepohol. V ten večer za mnou prišiel a zostal so mnou. A zostal pri mne aj nasledujúce dni. A nepýtal sa na nič. Vedel, že keď sa budem chcieť porozprávať, začnem sama. Bol trpezlivý a dočkal sa. Vyrozprávala som mu všetko a on ma počúval. Ani raz mi neskočil do reči. Len ma pevne držal v objatí a počúval. Za čo som mu bola viac než vďačná. Sľúbila som jemu a aj sebe, že po tejto dovolenke sa vrátim domov s úsmevom na tvári a nebudem myslieť na žiadného Mira. Bol to pre mňa nový začiatok. A chcela som začať s čistým štítom. Ale hlavne som nechcela začať so zlomeným srdcom.
Odtiahla som sa od Filipa a z postele som si vzala svoj čierny ruksak značky Adidas, v ktorom som mala všetky svoje potrebné veci. Pohľadom som sa skontrolovala v zrkadle. Tmavo zelené, úzke džíny, modro-čierna károvaná košeľa a biele vyššie Vansy. Vlasy som mala rozpustené a v jemných vlnách. Mala som len ľahké a jednoduché líčenie. Presne také, aké som v poslednej dobe nosila stále, a teda len make-up a maskara. Povzbudzujúco som sa na seba usmiala, zo stoličky som si zobrala svoju modrú Superman mikinu a pozrela som sa na Filipa. Žarivo sa na mňa usmieval a pozeral sa na mňa pohľadom plným lásky a pochopenia. Prikývla som a spoločne sme sa vydali najprv k nemu domov a potom na letisko. Doteraz som ešte stále nevedela, kam letíme. Ale tešila som sa ako malé dievčatko.
S úsmevom Filip zaparkoval svoje auto na parovisku hneď pri letisku. Vypol motor a pozrel sa na mňa. Povzbudzujúco mi stlačil koleno a ešte viac sa na mňa usmial. Dosť neisto som mu úsmev opätovala. Nebol ani zďaleka taký žiarivý a veselý ako ten jeho. Skôr to bol taký úškľabok z donútenia, len aby som ho nesklamala.
"Poď, ideme si oddýchnuť a zotaviť sa zo všetkých našich problémov," povedal s úsmevom a pomaly si odopol pás. Prikývla som a nasledovala som jeho príklad. Odopla som si pás, zo zadných sedačiek som si zobrala ruksak a ľahkú koženku a pomaly som vystúpila von z jeho auta. Presne v tom istom momente som sa ocitla v hrejivom objatí. Do nosa ma udrela mne veľmi známa vôňa a ja som sa ešte viac zavŕtala do pevnej hrude môjho staršieho brata od inej mamky. Marek mi dlaňami upokojujúco prechádzal po chrbte a dával mi nežné bozky do vlasov.
"Je mi ľúto, že som tu pre teba nebol, keď si ma tak veľmi potrebovala," zašepkal ospravedlňujúco a sklamane zároveň. Bolo mi ho ľúto. Nechcela som, aby sa niekto obviňoval za to, aká som bola sprostá.
"Ale si tu pre mňa teraz. A viem, že tu pre mňa budeš celý čas," odpovedala som mu a pevne som obmotala ruky okolo jeho pása. Nechcela som sa od neho odtrhnúť, pretože som vedela, že v jeho objatí mi nič nehrozí. Vedela som, že aj keď som nebola pre neho nič viac ako len mladšia sestra, ktorú nikdy nemal, že by nikomu nedovolil aby mi ublížil. Nie, keď som bola v jeho náručí.
"Tiež ťa rád vidím, brácho," ozval sa s ironickou poznámkou Filip, ktorý bol po mojej pravici. Všetci traja sme sa zasmiali a ja som sa následne odtiahla od Mareka. Predsa len, aj Filip ho nevidel celé 2 mesiace.
"Ďakujem, že si sa o ňu postaral," odpovedal mu Marek a vďačne sa na neho usmial. Filip s jemným úsmevom prikývol a následne ho jednou rukou objal okolo ramien.
"Som rád, že si už naspäť," povedal a následne sa od neho odtiahol. Ruku mi obmotal okolo pása a pritiahol si ma k sebe.
"Poďte, už čakáme iba na vás." Usmial sa Marek a pomohol Filipovi s našimi kuframi. Nemali sme toho ani jeden nejak extra veľa.
Len čo som bola pri našich kamarátoch, ocitla som sa uprostred skupinového objatia. Každému bolo ľúto, čo sa stalo. A zároveň boli radi, že si takto pôjdeme všetci spolu oddýchnuť od všetkých problémov a starostí a hlavne od školy. To na tom pre nás všetkých bolo asi aj tak najlepšie. Netrvalo dlho a naše skupinové objatie sa rozpadlo. Každý sa vrátil k svojim polovičkám alebo k načatým konverzáciam. Len ja som tam tak stála a pohľadom prechádzala po každej osobe, ktorá sa nachádzala na letisku a mala som ju na dohľad. Premýšľala som nad tým, čo za príbeh sa skrýval za ich odletom. Premýšľala som, či to tiež bolo zlomené srdce ako u mňa. Alebo útek od problémov a z reality. Alebo útek za slobodou. Alebo niečo podobné. Nevnímala som nikoho okolo seba a preto som aj dosť vydesene nadskočila, keď sa mi zrazu okolo bokov obmotali pevné paže. Vydeseným pohľadom som sa pozrela za seba a zbadala som Filipov veselý úsmev a šťastné iskričky v jeho očiach. Bol to dokonalý chlap. Vedela som, že dievča, ktoré tak miluje je výnimočné. Lásku k nej mal doslova vpísanú v očiach. Už som len očakávala, kedy nám ju konečne predstaví.
"Tak poď, Hawaii nás už čaká," zašepkal mi s úsmevom a pozrel sa na mňa previnilým pohľadom. Nemohla som uveriť tomu, čo práve povedal. My ideme na Hawaii. Na to najúžasnejšie miesto na tejto zemeguli. Na miesto, ktoré pre mňa tak veľa znamenalo. Na miesto, kde som toho tak veľa získala a zároveň stratila. A na miesto, kde som opäť mala niečo nové získať.
S úsmevom som sledovala z okienka v lietadle, ako sa zem podo mnou neustále vzdiaľuje a všetko sa stáva menším a menším.
"Zbohom, Miro," zašepkala som smutne a dlaň som položila na okienko. Posledný krát som sa v spomienkach vrátila ku všetkým prekrásnym chvíľam strávených spolu. Posledný krát som sa v spomienkach vrátila k tomu, ako chutia jeho pery, ako vônia, aký je jeho úsmev a smiech, aké sú jeho oči a aké sú jeho bozky. Posledný krát som sa v spomienkach vrátila k nemu. Bolo to pre mňa posledný krát.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement